|
Ján Jessenius
(27. 12. 1566 – 21. 6. 1621)
lekár, filozof
Známy humanistický lekár a filozof Ján Jessenius mal dve veľké túžby – chcel sa stať dvorným lekárom cisára a profesorom na univerzite. Doba, v ktorej žil, mu bola neveľmi naklonená. Ženatých nebrali za profesorov na pražskú univerzitu, uprednostňovali slobodných profesorov alebo vdovcov, aby muži neboli v ničom ovplyvňovaní ženami. A aj na cisársky dvor si musel počkať. Napokon sa mu sny predsa len splnili a jeho meno sa navždy zapísalo do európskej histórie, spája sa s dejinami Slovenska i slávnej pražskej alma mater.
Korene významného vedca a filozofa vedú totiž na Slovensko. Ján Jessenius pochádzal zo starobylého turčianskeho zemianskeho rodu, aj keď sa narodil v poľskom Vroclave, kam jeho otec Baltazár ušiel pred Turkami. Rod Jesenských bol v Turci veľmi známy, viacerí jeho členovia zastávali dôležité úrady a mali šľachtické výsady. No najslávnejším z nich sa stal Ján Jessenius.
Základnú školy vychodil v rodnom meste, odkiaľ išiel študovať na artistickú fakultu do Wittembergu, potom prestúpil do Lipska, kde sa venoval medicíne a filozofii. Už doma si osvojil princípy nemeckého protestantského humanizmu, humanistickej a renesančnej kultúry a týmto myšlienkam zostal verný celý život. Najväčšmi ho zaujala lekárska veda, o ktorej napísal, že „je najskvelejšia zo všetkých vied a umení, riadi kormidlo verejného blahobytu, bráni život a napráva poškodené“. Medicíne sa chcel venovať skutočne s plnou vážnosťou, preto po absolvovaní bakalárskeho štúdia prestúpil na univerzitu do talianskej Padovy, ktorá bola vychýrená výučbou anatómie. Ján Jessenius tam roku 1591 úspešne ukončil trojročné štúdium obhajobou dizertačnej práce z filozofie O nároku na odpor proti tyranom.
Po skončení štúdia sa vrátil do rodného mesta, kde nejaký čas pracoval ako lekár. Presvedčený a večne nepokojný humanista však doma dlho nevydržal a odišiel do Drážďan, kde bol taktiež lekárom. Práca ho bavila, ale vedecká dráha mu bola bližšia, preto sa čoskoro presťahoval do Wittembergu a na univerzite, kde predtým študoval, začal viesť katedru chirurgie a anatómie. Po celom Nemecku sa preslávil prednáškami, odbornými prácami a pitvami, ktoré podľa neho dávali základy štúdiu medicíny. No najväčšia sláva ho iba čakala…
Na prelome storočia – roku 1600 – Ján Jessenius zavítal do Prahy a priamo na nádvorí kolégia vykonal verejnú pitvu popraveného zločinca, ktorú opísal vo vedeckom diele Anatomiae Pragae (Pražská pitva). Jessenius opísal zloženie ľudského tela, uloženie jednotlivých orgánov, čím prekonal svojich predchodcov. Významné sú i jeho ďalšie lekárske práce: o krvi De sanguine a o kostiach De ossibus tractatus.
Vo svojich filozofických dielach nezaprel Jessenius zmýšľanie v intenciách renesančnej prírodnej filozofie a svetonázoru lutherovskej reformácie, navyše ovplyvnené praktickými lekársko-prírodnými poznatkami a skúsenosťami. Zaoberal sa napríklad nesmrteľnosťou duše, pričom vychádzal z Aristotela a z Biblie. Dušu pokladal za podstatnú, osobitne existujúcu nemennú formu, ktorá nepotrebuje na poznávanie príčin a účinkov nijaký fyzický orgán. V diele Zoroaster – nová krátka a pravdivá filozofia o vesmíre – reprodukoval filozofiu ferrarského profesora Patrizziho, s ktorým sa zoznámil počas štúdia v Taliansku. Podľa neho počiatkom všetkého bytia je jedna nestvorená všeobsahujúca podstata, ktorá vyžarovaním vytvára zo seba stvorené bytie. Jeho filozofické zmýšľanie možno pozorovať aj v biologickom diele De generationis et vitae humanae periodis (O periódach ľudského rodu a života). Jessenius písal príležitostne i básne, ktoré vyšli väčšinou v zbierkach iných autorov.
Chýr o vzdelanom lekárovi sa doniesol z Prahy až na cisársky dvor a druhá životná túžba sa Jesseniovi začala plniť. Keď bol na korunovácii cisára Mateja II., možno ani netušil, že o nejaký čas sa stane jeho dvorným lekárom. No stalo sa, aj keď nie nadlho, pretože jeho predstavy sa nenaplnili a zakrátko sa dobrovoľne tohto postu vzdal. Potom sa natrvalo usadil v Prahe, prednášal na Karlovej univerzite a od roku 1597 bol jej rektorom. Zdá sa, že bol spokojný, veď sa celou dušou venoval svojej milovanej medicíne, ale zlákala ho politika – osudné volanie, ktoré ho stálo život…
V Prahe žil čulým spoločenským životom, obnovil priateľstvá s astronómami Tychom de Brahe a Keplerom a nadviazal i nové kontakty s významnými osobnosťami českých protestantských stavov. Na univerzite sa stretával s profesormi pôvodom zo Slovenska, napríklad s Vavrincom Benediktom z Nedožier či s Petrom Fradeliusom z Banskej Štiavnice. Ján Jessenius sa zanietene zapojil do odboja českých stavov proti absolutistickej vláde Habsburgovcov. Roku 1618 ich menom napísal list uhorskému snemu v Bratislave, aby nevolil Ferdinanda za uhorského kráľa, ale aby vystúpili proti nemu za obmedzovanie slobody a náboženstva. Keď sa osobne dožadoval odpovede, zatkli ho a uväznili. Roku 1620 navštívil Slovensko znovu, v Banskej Bystrici rokoval s Gabrielom Betlenom o vojenskej pomoci českým stavom. Prefíkaný Betlen vylákal od neho peniaze, ale sľúbenej pomoci sa v Čechách nedočkali. A politický mlyn mlel ďalej… Po prehratej bitke na Bielej hore a obsadení Prahy cisárskymi vojskami Jána Jessenia medzi prvými uväznili a spolu s ďalšími dvadsiatimi šiestimi českými pánmi odsúdili na smrť. Poprava sa konala potupným spôsobom na Staromestskom námestí v Prahe. Viacerí spisovatelia opísali túto udalosť, a či si už vo svojich dielach niečo domysleli alebo nie, nemení to na skutočnosti, že to bolo zaiste kruté divadlo. Odsúdeným vytrhli jazyk, sťali ich a potom rozštvrtili.
Tak 21. júna 1621 skončil veľký humanista, lekár svetového mena, natrvalo zapísaný do povedomia nielen lekárskych odborníkov, ale všetkých kultúrnych ľudí v Európe.
JOZEF LEIKERT |
